Každý z nás už určite viac krát počul od iných ľudí slová:

-mám rád prírodu.
-milujem prírodu, lesy, zvieratá.
-zbožňujem prechádzky v prírode.
-nedokázal/-a by som bez prírody žiť, a podobne.

Čo to vlastne znamená milovať prírodu, mať ju rád? Skúsme sa nad tým hlbšie zamyslieť. Väčšina ľudí si myslí, keď radi chodia do hôr, do lesa, že sa u nich jedná o hlboký cit k tomuto prostrediu. Áno, pravdepodobne k prírode prechovávajú určitú priazeň a cit, ale do veľkej miery sa u nich prejavujú len vlastné potreby, záľuby. Samozrejme na tom nie je nič zlé, navštevovať miesta, kde sa cítime dobre, kde sa zbavíme vnútorného tlaku, stresu, celkovej disharmónie,.. Ale v tomto prípade sa s určitosťou nejedná o skutočnú lásku. A prečo si to myslím? Lebo sa v podstate jedná len o jednostranne výhodné návštevy.

Položme si ďalšiu otázku: Čo má z ľudských návštev samotná príroda, stromy, rastliny, zvieratá? Ako ich to obohacuje, čo im to prináša? Bez nejakého dlhšieho uvažovania môžeme povedať, že nič zásadné, nič užitočné, aspoň čo sa týka toho, čo dokážeme vnímať, vidieť fyzickými zmyslovým orgánmi. To, čo človek v slovenských horách a lesoch necháva, je akurát tak kopec odpadkov, plechoviek, PET fliaš, papiera a pod. Koľkí z nás prejdú okolo odhodených zbytkov po neporiadnych turistoch bez toho, aby sa nad tým aspoň zamysleli? A koľko percent milovníkov prírody sa zohne a zoberie so sebou aspoň dva, tri kúsky odpadkov po predchádzajúcich nedisciplinovaných návštevníkoch?

Väčšine ľudí vadí neporiadok vo vlastnom byte, dvore, ale na verejných priestranstvách sú neohľaduplní a nezodpovední. Na Slovensku je ešte stále nízke povedomie o spoločnej zodpovednosti za to, čo nie je v našom osobnom vlastníctve. Najväčšiu zásluhu na takomto jednaní má jednoznačne výchova v rodinnom kruhu, netreba ale podceňovať ani školský vplyv, hlavne v nižšom veku detí. Čo bráni učiteľom na základných aj stredných školách, aby si ich žiaci zobrali na branné cvičenia, pracovnú výchovu, pokiaľ sa odohráva mimo areálu školy, napríklad obyčajné vedrá, igelitky a zbierali aspoň cestou späť menšie kusy odpadkov? Deti robia hlavne to, čo sa naučia v nižšom veku, resp. to, čo vidia od starších. Naučiť sa čistote, poriadku, láske k prírode sa dá len prostredníctvom osobného príkladu (vzoru), ktorý nás inšpiruje, zaujme a ktorý sa nám postupne ukotví v mysli a v duši. Láska k prírode sa nezískava len tak náhodou, bez pričinenia. Samozrejme ju môžeme získať aj neskôr po 20-tke, 30-tke, či 40-tke, ale vtedy je už náš prístup podmienený väčšou váhou nášho rozumu, správnymi informáciami, túžbou niečo zmeniť,... Láska k okolitému svetu, prírode sa môže zrodiť kdekoľvek a kedykoľvek, sú k nej nutné najmä tieto tri aspekty:
-pevné chcenie
-vytrvalosť
-súlad medzi mysľou a srdcom

K ochrane a väčšej čistote prírody môže prispieť každý z nás, napríklad tým, že bude aj pri bežných nákupoch používať svoj rozum a nebude dbať len na svoj prospech. Čím menej polotovarov zabalených v rôznych druhoch obalov a konzervách, nápojov vo fľašiach, budeme pravidelne nakupovať, tým menej odpadu sa v každej domácnosti vyprodukuje.

Koľkí z nás si do hĺbky uvedomujú, aké množstvo činností, práce, zdrojov si vyžaduje baliaci, potravinársky, či textilný priemysel? Spomeniem len tie základné:
-náklady na pohonné hmoty: ropa, plyn, bioplyn ,elektrina,....
-vysoká spotreba vody, následne jej znečistenie (napr. podniky na výrobu papiera)
-vysoká spotreba elektriny, ktorá pochádza aj z elektrárni spaľujúcich pevné palivá (uhlie)
-automobilová preprava všetkých surovín, ktorá následne taktiež spôsobuje znečistenie prostredia, resp. aj ,,zamorenie“ životného prostredia nadpriemerným hlukom.

Najviac viditeľné znečistenie je výsledkom koncových spotrebiteľov, nás všetkých. Čím častejšie a viac nakupujeme, čím je naša individuálna spotreba vyššia, tým viac zaťažujeme prírodné zdroje a stávame sa znečisťovateľmi okolitej krajiny. Ak chceme každý prispieť ku krajšiemu a čistejšiemu svetu, musíme bezpodmienečne a nezištne vziať na seba zodpovednosť nielen za svoje skutky, ale aj činy druhých ľudí. A prečo aj za druhých? Lebo všetko so všetkým súvisí, nežijeme oddelene. Myšlienkovo, emocionálne sme mnohí na jednej lodi, tzn. sme prepojení, aj keď to nie je hneď zjavné. Vážme si toho, čo tu na Slovensku ešte máme, čo tu zanechali a vybudovali naši predkovia, naše minulé generácie. Nenechajme si zruinovať našu krásnu prírodu, našu zeleň, naše lesy, potoky, rieky, či vodné nádrže. Nenechajme si mediálnou propagandou vymyť ešte viac naše mozgy, že ak chceme zlepšiť svoju životnú úroveň, musíme zvýšiť aj svoju spotrebu a ako celok zvýšiť rast produktivity - HDP v priemere na jedného obyvateľa. To je len teória tých, ktorí si neuvedomujú skutočnú podstatu prosperity. Čím viac sa uskromníme a budeme používať len to, čo naozaj potrebujeme, tým menej odpadu vyprodukujeme.

Je čas pochopiť, že svet sa nezmení tým, že budeme niečo očakávať len od druhých. Každý musí bezpodmienečne, poctivo a disciplinovane začať sám od seba. Tak ako v škole, v práci, v športe, aj v prístupe k prírode musíme zo seba vydať to najlepšie, ak túžime po naplnení svojich cieľov. Tie sa zvyčajne splnia len vtedy, keď k správnemu uvažovaniu priradíme aj dostatočnú dávku citu a lásky. Prejaviť svoju empatiu, lásku nielen k ľudom, ale aj k prírode, k svetu je základným predpokladom očakávaných pozitívnych zmien.

Čím viac si otvoríme svoje srdcia, tým skôr sa stane naša krajina, naša príroda oblasťou, ku ktorej si vybudujeme krajší a trvácnejší vzťah.

Zverejnené: 23.9.2016

Zdroj: vitalfit.sk